"O gitare, hraní na ulici a Rayovi Charlesovi ." Rozhovor s jazzovou legendou Petrom Lipom - 1.časť

Datum vydání:

"Prvé angažmán som získal v bare Lipa."

Pôvodne ste vyštudovali Stavebnú fakultu, ale veľmi rýchlo bolo jasné, že ste hudobník. Stihli ste niečo postaviť?

Práve vďaka Stavebnej fakulte som sa stal hudobníkom. Vtedy tam bolo toľko muzikantov a ľudí, čo hrali... Bigbeatov aspoň dvadsať a jazzové skupiny sa rojili jedna z druhou. Hrával sa tradičný jazz. Na "stavarine" som vlastne získal dobré hudobné vzdelanie. Ale nepostavil som nič. Keď som školu skončil, viac som stavebníctvu neškodil.

Potom už ste stavali iba kariéru.

Nemyslel som si vtedy, že to bude kariéra. Ale bolo isté, že hudba mi prirástla k srdcu a hľadal som možnosť zostať s ňou v kontakte. A tiež s hudobníkmi, ktorý mi prirástli k srdcu. Preto som zostal v Bratislave. Hľadal som zamestnanie, kde by som mal dostatok voľného a času a mohol robiť niečo iné. To "iné" bola hudba.

Dnes ste jazzová ikona, ale kedysi ste začínali s gitarou na ulici. Aké to vtedy bolo a čo vám to dalo?

Tak začínal každý. Všetci, ktorí nechodili na konzervátoriá, mali ulicu. V čase, keď som dospieval, bola gitara symbol niečoho, čo kolovalo po celom svete. Najskôr sme objavili Elvisa a potom Beatles atď. Hrať na gitare bolo in.

Napríklad som šiel stopom do Karlových Varov, tam som sa postavil na ulicu, zahral niečo, občas sa aj nejaká korunka našla... Gitara bola symbol doby a moja veľká spoločníčka. V rozhlase bola dokonca relácia "Modrá vlna" a tam súťažili takíto pouliční gitaristi. Aj ja som sa zúčastnil.

Pamätáte si, koho ste vtedy na ulici stretávali? Ktorí ďalší - dnes známi - slovenskí hudobníci hrávali na ulici?

V tom čase som žil v Prešove a tam ich veľa nebolo. Keď som ale prišiel v 1961 do Bratislavy, už tu boli ľudia ako Mekky Žbirka, ktorí hrávali na ulici. Každý vo svojej časti, vždy večer v parku pod domom.

Mekky hrával na Račianskom mýte.

Áno, Mekky na Račianskom mýte. Tam, kde bolo viac ľudí pokope, vždy niekto prišiel s gitarou. To isté bolo v Prahe. Gitara bola komunikácia. Vďaka tomu, že som hral na gitare, som sa sprostredkovane "zoznámil" s Ray Charlesom. Hral som v Tatrách, pristavili sa nejakí Francúzi a pozvali ma k sebe do medzinárodného tábora, kde v reproduktoroch znel Ray Charles. Dodnes mám tú platňu: rozhodol som sa, že neodídem, kým mi ju nedajú!

Vy ste si na gitare "vyhrali" platňu Raya Charlesa?

Ánobola to "extended play", tzv. "épéčka", s tromi skladbami. Bol to záznam z jazzového festivalu v Newporte z 1958 a pre mňa to bolo zlato.

Bolo to viac než keby Vám zaplatili?

Určite.

Zopakovalo sa to niekedy? Dostali ste za hranie odmenu, bez toho, aby ste si ju pýtali?

Určite. Samozrejme, že sme záujem aj využívali: keď sme videli ľudí, niektorí z mojich kamarátov zobral čiapku alebo klobúk a vyberal peniaze, za ktoré sme potom šli na pivo. Peniaze k hudbe vždy patrili. (smiech)

Pozval Vás občas niekto, pretože sa mu páčilo Vaše hranie?

To už je upgrade: keď som bol známy ako človek, ktorý hrá a spieva, dostal som sa cez kamarátovho otca do prešovského baru. Ich kapela mala vtedy dovolenku a hľadali náhradu. To bolo moje prvé profesionálne angažmán. Ten prešovský bar sa volal Lipa.

Spieval som tam dva týždne, prvýkrát na mikrofón a s kapelou, a veľa som sa vtedy naučil.

To znamená, že máte vlastný bar a v ňom ste kedysi začínali?

(smiech) Myslím, že dnes sa volá inak, ale kedysi to bol skutočný Bar Lipa.

 

Diskuse k článku

comments powered by Disqus
Spřátelené weby
Busking.cz The Busking Project Buskerville